NEÚNAVNÉ VTÁČIKY

Zelené koruny stromov priam núkali svoju náruč ako láskavá mať. Vtáčiky horlivo poletovali a starostlivo vyberali miesta pre svoje mláďatá. Už za krátky čas sme spozorovali niekoľko strapatých hniezd.

Na naše prekvapenie jeden pár vtáčikov zavítal aj do nášho dvora. Tak sa im zapáčil, že hneď nosili v malých zobáčikoch trávu i vetvičky konárikov. Hniezdo sa už pekne rysovalo pod strieškou v malej škáre, no začudovane sme hľadeli, keď si vtáčik vybral miesto i na kryte z umelej hmoty nad oknom. Od rána poletoval a v čase obeda sa formovalo ďalšie bydielko.

Zrazu zafúka silné vetrisko a hniezdo je raz-dva na zemi. Vtáčik sa nevzdáva a o pár hodín je hniezdo opäť na mieste.

Mama s okuliarmi na nose pozoruje vtáčika z okna a zvolá od prekvapenia: „Aha, Betka, ten škovránok to má zase hore!“

Zafúkalo však znova a všetka jeho námaha opäť vyšla nanivoč. Mama krúti hlavou a hovorí: „Kedy to chúďa malé pochopí, že sa mu to tam neudrží?!“

Napokon predsa len prišiel na to, že je to márna snaha, a múdro sa pridal k svojej pôvabnej samičke, ktorá už zohrievala bielučké vajíčka v hniezde. Onedlho sme zazreli päť utešených mláďat.

Otvárali hladné zobáčiky dokorán a vtáčí rodičia ich od svitu do mrku neúnavne kŕmili kadejakou háveďou.

Raz, v jedno ráno prihrmí veterná smršť silná ako tornádo. Berie všetko, čo má v ceste – láme konáre a strháva strechy, ba aj stromy vyvracia. A čo vtáčí rodičia? Nezľaknú sa veru fujavice, napínajú sily a ďalej lietajú s muškami v zobáčiku, aby utíšili vlčí hlad svojich mladých.

Chceme im aspoň trochu uľahčiť námahu a preto každý deň striehneme ako jastraby, či sa nepriplazí prešibaná prašivá mačka od susedov pochutiť si na vtáčej lahôdke. A už ju vidíme. Slinky jej tečú po brade, oči zaostrí, chrbát hrbí a chvostom myká o dušu, že sa na ne vrhne. A tu šup! Jednu, druhú ranu dostane metlou po hlave, až sa jej pred očami zatmie a uteká, až sa za potvorou len tak práši.

Sedíme vo dvore a počúvame tichý piskot krehkých vtáčat – vďaka nim cítime útulnosť a hrejivosť nášho domčeka. Zvedavo hľadíme na tie páperové klbká, odoláme však túžbe pohladiť ich. Vtáčí rodičia by zacítili náš dotyk a opustili  by ich. A to by sme nechceli. S radosťou sme si ich však odfotili.

Utešene rástli, krídelká naťahovali, až napokon jedného dňa vyleteli zo svojho bydielka, veselo zaštebotajúc, akoby nám chceli poďakovať, a už ich nebolo.                                   

Napísala Alžbeta Bajáková

12. augusta 2010

Nakreslila Sabínka Kissová

OZVENA