AI

AI

Nerada spomínam na deň, keď som sa narodila.

Bolo to ako vynoriť sa z hlbokého mora, ktoré vás doteraz chránilo ako najcennejšiu perlu, no znepáčili ste sa mu a bezcitne vás vyvrhlo, nechalo svetu rozbiť na malé čriepky...  a naraz ste to všetko vnímali – zvuky, farby, tvary, studený vzduch a váhu vlastného tela...

Vystrašilo ma to takmer na smrť.
Viem, že som kričala, vysokým preskakujúcim hlasom šialenca a trhala sa v putách, ktorými som bola zaistená.
Počujem tíšiaci, ale strašne roztrasený hlas môjho otca, ktorý opakuje len pokojne, to je v poriadku,  neboj sa  stále znova a znova a znova...
Upokojila som sa až po niekoľkých hodinách – otec vravieval, že to boli najťažšie hodiny v jeho živote. Trvalo však ešte ďalšie mesiace, kým som sa prestala báť.

Jednou z prvých vecí, čo ma otec naučil, bola moja identita, príbeh, ktorý ma nútil opakovať desiatkykrát , kým som ho nevedela rozprávať prirodzene a bez zaváhania, aby som ho mohla presvedčivo zopakovať hocikomu, kto by sa o mňa zaujímal.
Moje meno bolo Kouno Ai, a bola som dcérou profesora Kouna Youjira, špičkového výskumníka v oblasti umelej inteligencie na dôchodku. Narodila som sa 24. 4. v roku 28 moderného letopočtu, takže som vtedy mala 21 rokov. Moja matka zomrela pred ôsmimi rokmi na ťažké ochorenie mozgu. Volala sa Yukari, Matsumoto Yukari, a bývala detskou lekárkou. Ona a otec neboli manželia. Vedela som takisto porozprávať o svojej tete Chie, bratrancoch – dvojičkách, čo slúžili v armáde, o zosnulej babičke a ďalších členoch rodiny.   
Samozrejme, len ťažko by mi dokázal nahovoriť, že som naozaj bola normálne dieťa.
„Ai, vieš, aká bola moja práca, kým som odišiel do penzie?“
„Vyrábal si roboty.“
„Správne. Vyvíjal som nové modely robotov pre spoločnosť Yotsuda Corporation... a bol som v tom dobrý. Jeden z najlepších – možno najlepší – vo svojom odbore. Obetoval som svojej práci všetko – svoj mozog, svoj čas, dokonca aj... “
„... svoju rodinu?“
„Moja žena ma opustila. Nemôžem jej to vyčítať... miluješ tie svoje bábiky viac ako mňa, sťažovala sa... a ja som jej na to nikdy nič nepovedal. - Ale človek raz zostarne, Ai... zostarne, zvládne menej práce a robí chyby... stane sa nadbytočným. A uvedomí si, že mu nezostalo nič, kvôli čomu sa ďalej snažiť, prečo vstávať... že všetky úspechy a ocenenia sú nanič, ak sa z nich má tešiť sám... a preto som vytvoril teba, Ai.“  
„Takže som robotka?“
„Áno. Ale nemôžeš to nikomu povedať, Ai, počuješ, nikdy nikomu – ani robotovi. Len našej Kiku, ona mi pomáhala pri tvojom... tvorení.“
„Ale prečo, otec? Veď roboti sú všade naokolo -“
„Ty nie si ako oni, Ai. Pozri, odkedy sa začali vyrábať roboty, vedci experimentovali s myšlienkou vytvorenia toho, čo nazvali dušou – nielen počítačovej inteligencie, ale skutočnej ľudskej psychiky, samostatného rozmýšľania, vnímania zmyslov a emócii... skutočného umelého človeka. Všetky takéto pokusy boli na začiatku moderného letopočtu zakázané.“
„Prečo?“
„No, z veľkej časti za tým stáli cirkvi a ich lobistické skupiny - podľa ich viery nemá človek právo stvoriť život... niektorí ľudia sa zase obávajú, že by sa mohli takéto roboty postaviť proti ľuďom... pre ďalších je to otázka morálky. Keby sme robotom dali uvažovanie a city, už by sme ich nemohli ďalej využívať na uľahčenie práce človeka, chceli by svoje práva - nie stať sa modernými otrokmi.“
 „Ale ty si to porušil, keď si ma vytvoril?“
„Presne tak. Výskum, ktorý som viedol, bol nezákonný, ale – ako úplne prvý! – som objavil dušu a potom ju naprogramoval... ale nesmieš to nikomu prezradiť, Ai. Ani netušíš, aké by mohli byť následky – tak sľúb mi to, dobre?“
„Neboj sa, otec.“
Urobila by som všetko, o čo ma otec požiadal.   

Bývali sme izolovane od ľudí – ja, môj ocko a Kiku, stará robotka, ktorá bývala otcovou asistentkou ešte v čase, keď pracoval pre Yotsuda Corporation. Sťahovali sme sa každé tri-štyri roky – aby si nikto nevšimol, že dcéra profesora Kouna s časom vôbec nestarne – a vždy sme si prenajali vilku s rozľahlou záhradou v diskrétnej štvrti bohatých, v niektorom veľkom meste na niektorej malej planétke, aké realitní agenti radi opisujú slovami „malebná dovolenková destinácia“.
Nemala som zakázané opúšťať dom, to nie, často sme s otcom chodievali na prechádzky večerným mestom, alebo ma sprevádzal nakupovať – jedna z mojich obľúbených zábaviek, niekedy som ho prinútila stáť celé hodiny pred skúšobnou kabínkou a on, pre ktorého bol každý kus oblečenia rovnaký, hlavne, že sme nechodili nahí, dookola opakoval krásne, ako len ti to pristane, dievčatko moje... na druhej strane, nemohli sme sa zbližovať s inými ľuďmi. Lebo priatelia by sa skoro mohli začať zaujímať, ako to, že nikdy nejem, nepijem ani nespím.
Moje dni boli jeden ako druhý: robila som spoločnosť otcovi, starala sa o kvetinové záhony a skalky v záhrade alebo žila vo virtuálnej realite - s 3D simulačnou prilbou na hlave som cestovala po iných planétach, historických pamiatkach alebo najslávnejších galériách a snívala o tom, že ich niekedy navštívim naživo, tak, aby som sa mohla dotknúť vecí, cítiť vôňu vzduchu...
Jediné vyrušenie z tejto rutiny nastalo, keď otca prišiel navštíviť nejaký „starý priateľ“. Vtedy som musela zostať zamknutá v niektorej z izieb v zadnej časti domu a zostať úplne potichu, niekedy aj celý deň , aby som na seba neupozornila. Inokedy zase, keď sme sa sťahovali, som musela predstierať, že som obyčajný robot – nič nevravieť, kým sa ma nespýtali, oslovovať otca pane, nosiť jeho veci, a hlavne udržať si prázdny pohľad a bezvýraznú tvár.
Napriek všetkému mi vtedy môj svet ešte nepripadal obmedzený, osamelý ani nudný.

Zmenil to jeden drobný incident, vďaka ktorému som si uvedomila realitu, pred ktorou ma otec vždy chránil, ako rodičia chránia postihnuté dieťa pred nevhodnými pohľadmi zvedavcov.
V ten večer som sa išla pozrieť na predstavenie pouličných umelcov – sama, pretože otcovo zdravie sa začalo zhoršovať, a čoraz zriedkavejšie sa cítil dosť silný na dlhé prechádzky.
Predstavenie bolo majstrovskou holografickou prehliadkou, trojrozmerným ohňostrojom, pri ktorom sa zlato-modré fénixy premieňali na nadľudsky krásne modrovlasé artistky, ktoré tancovali na pódiu, vo vzduchu aj medzi davom a na kamennej dlažbe rozkvitali kvety stvorené z fantázie programátora. Jedno malé dievčatko bolo zavolané hore na pódium a vykríklo od prekvapenia, keď ho projektor zahalil do trblietavých splývavých šiat a vílích krídel. Dav tlieskal nad každou novou atrakciou, ľudia sa na seba tlačili, smiali sa a vôbec im neprekážalo, že za ich dobrú náladu očividne môže hudba, ktorej nevnímateľné tóny ovplyvňujú ich podvedomie.
Niekedy uprostred toho všetkého ma na chvíľu vytrhlo z omámenia pár kopancov do lakťa. Zmätene, ešte nie celkom pri vedomí som sa otočila, aby som zbadala ospravedlňujúci výraz ženy, ktorá držala na rukách neposedné, vzrušené dieťa. Usmiala som sa na ňu, aby som dala najavo, že sa nič nestalo, a ona sa usmiala naspäť.
Celé divadlo trvalo viac než hodinu a strategicky vyvolávané emócie divákov sa čoraz viac stupňovali. Mnohí ľudia vyhľadávali tieto akcie viac kvôli eufórii, podobnej alkoholovému opojeniu, ako pre samotnú vizuálnu šou. Ale tentoraz to neprofesionálni artisti trochu prehnali – dav sa stával čoraz nespútanejším, dychtivejším, nenásytnejším. Ľudom už nestačilo iba pozerať sa na projekcie, túžili sa ich dotknúť, prejsť prstami cez nehmotný obraz, ako malé deti, čo chytajú dúhové bubliny z bublifuku. Iní sa snažili obliznúť ovocie visiace z holografických stromov alebo pobozkať fatamorgánu štíhlej tanečnice. Smiala som sa na tom, že sa smejem bez príčiny, a snažila sa načiahnuť za jedným z malých vtáčikov, čo poletovali nad našimi hlavami. Nebola som sama, desiatky okolostojacich sa snažili o to isté, vyskakovali a odsúvali ruky druhým, sácali sa a zabávali na tom.
 Aj ja som sa ocitla obklopená hašteriacimi sa rukami, ktoré vo svetle dopadajúcom z javiska groteskne pripomínali zelené, oranžové a žlté hady. Vtedy do mňa – nechtiac, zato plnou silou – niekto narazil a drsný pád na dlažbu ma hneď prebral z povzneseného stavu. Niekto mi pristúpil nohu a ďalšie koleno mi bolestivo treslo do hlavy.
„Ste v poriadku, slečna?“ Bola to tá istá žena s dieťaťom na rukách, ktorá sa ku mne ustarane sklonila, keď som sa na zemi posadila a držala sa za rozbité koleno. „Nie ste zrane-“ – vtedy sa zasekla a oči sa jej rozšírili od prekvapenia. Aj cez moje roztiahnuté prsty zbadala, že roztrhnutá pokožka neodhalila krvácajúce mäso, len chladný kov, trvácny kryt, ktorý bol druhou kožou robotov. V šoku sa postavila a inštinktívne, v ochraňujúcom geste si obidvoma rukami pritisla dieťa k hrudi. Tak strašne som sa zľakla, že začne kričať, ale ona na mňa len chvíľu pozerala, zdesene a znechutene, ako na odporné monštrum, a potom, s dieťaťom stále pevne zovretým v náručí, ustúpila dozadu a začala sa predierať davom. Ešte sa párkrát obzrela, rýchlo a horúčkovito, akoby sa chcela uistiť, že nejdem za nimi.


V ten večer ma otec našiel vzlykať na zemi v mojej izbe, s kuchynským nožom vedľa seba a dorezanými rukami. Ani z jednej z nich sa mi však nepodarilo vycediť ani kvapku karmínovej ľudskej krvi, tak ako z mojich očí nemohla v záchvate plaču vytiecť jediná slza.
Už som pochopila, aká bezcieľna je moja existencia. Nikdy nenavštívim miesta, ktoré som tak chcela vidieť, nespoznám život za mrežami svojho bezpečného väzenia, nebudem môcť k sebe pustiť nikoho, iba otca. A čo sa so mnou stane, keď môj zostarnutý otec zomrie? Prídu tí ľudia, pred ktorými ma zamykal, pre mňa a dajú ma zničiť? Alebo ma budú chcieť testovať, aby odhalili princíp otcovho zakázaného geniálneho objavu? Alebo – tá možnosť bola najpravdepodobnejšia a najstrašnejšia – alebo ma otec odpojí sám, aby sa nedalo zistiť, čo urobil?
Nepamätám sa, na čo sa ma pýtal a čo som mu odpovedala, pamätám sa len, ako kričím môžeš za to ty, myslel si len na seba, keď si ma stvoril, aké to bude pre mňa, to ťa netrápilo,  ako zo svojho pleca zhnusene striasam jeho ruku a opakujem, nech odíde, že ho nechcem vidieť, nechcem ho počúvať, neznášam ho...

Odvtedy som sa začala strániť otca a odmietla vychádzať zo svojej izby. Nenechala som ho ani, aby opravil moje poranenia, musela to nakoniec spraviť Kiku, iba jej som dovolila, aby sa ma dotýkala. Šaty, záhrada, prechádzky, všetky moje bývalé záujmy ma už netrápili. Prosila som iba, aby sa Boh zľutoval, spravil zázrak a premenil ma na skutočného človeka, a ak nie on, tak potom aby sa Satan nakŕmil mojou dušou a predal mi za ňu telo; kosti, svaly, pľúca, žalúdok, črevá, mozog namiesto súboru procesorov... to bolo všetko, po čom som túžila.
A potom raz, len tak, vošla do mojej izby Kiku, a ja som vedela, čo mi prišla povedať.
Bežala som do otcovej izby a on tam ležal, ležal na chrbte, s poduškami pod hlavou a sklenými očami roztvorenými. Musel zomrieť cez noc, lebo bol už studený, keď som sa k nemu vrhla, kŕčovito zvierala oťažené telo a nechcela sa pustiť. Najprv som sa hystericky smiala a hrýzla si pritom do pier v agonickej triaške. Potom som zostala bez pohybu ležať vedľa neho. Nič iné som už nemohla spraviť. Otec je mŕtvy.

 
„Takže nakoniec to predsa urobil... neuveriteľné,“ skonštatoval pán Yotsuda a ani sa nesnažil zakryť svoje ohromenie. Zase raz musel byť vďačný za svoju opatrnosť, keď nechal sledovať bývalého vedúceho vývojového tímu, profesora Kouna, keď sa dopočul, že starý pán vedie podozrivo utiahnutý život. „On naozaj vytvoril dušu... a ešte k tomu ju aj aplikoval... naozaj neuveriteľné... a čo s ňou je teraz? Dúfam, že ju nemá polícia,“ zamračil sa. Niečo také by mohlo spôsobiť veľké problémy jeho korporácii.
„Nebojte sa, pane. Vzali sme to so sebou... ale už je to tak či tak len telo.“
„Kouno ju pred smrťou asi odpojil, však? Alebo bola naprogramovaná, aby sa odpojila sama?“
„Ani jedno, pane,“ firemný detektív, majstrovsky nezaujímavo pôsobiaci muž pred dôchodkom, sa nepokojne zamrvil, „skontrolovali sme ju - všetka technika bola absolútne v poriadku... napriek tomu nereaguje. Neviem, je to akoby jej duša odišla... akoby naozaj zomrela  –“ 
„Čo je toto za nezmysel?“ prerušil ho Yotsuda popudene. Magnát nemal rád veci, do ktorých nemohol zasiahnuť. „Roboty sa môžu pokaziť, alebo vypnúť, ale nie zomrieť... zomierajú len ľudia.“
„Ako poviete, pane,“ detektív pokrčil plecami, „chcete teda, aby sa na to na vývojovom pozreli? Mohli by skúsiť odkopírovať Kounov spôsob –“
„Nie.“
„Nie?“ Je možné, že by biznismen ako Yotsuda dobrovoľne odhodil možnosť využiť taký revolučný objav?
„Počuli ste – nie. Zničte to, zošrotujte to... hlavne nech sa o tom nikto nedozvie.“
„Ako poviete, pane.“

Maťa Kasášová, 
G- Varšavská, Žilina

4. Júla 2010

Kacušika Hokusai: Dievča vymieňajúce struny na hudobnom nástroji samisan

Tereza Šufliarska: Analýza výtvarného diela
Škola úžitkového výtvarníctva v Bratislave, 3. G1

Táňa Ježeková: Ai a profesor Youjiro

OZVENA